FOTKY NA KONCI TEXTU

Podľa zákulisných informácii norky až tak celkom nezaháľali a po rôznych apartmánoch po meste sa ladila forma na svadobnú disko-zábavu od ôsmej-deviatej večera. Výnimkou bol Fanto, ktorý sa chvályhodne podujal robiť šoféra.

Norky sa na mieste hostiny poschádzali medzi desiatou a jedenástou a dovolím si povedať, že zábava tým pádom dostala nový impulz . Prinajmenšom v konečnom účtovaní výrazne stúpla priemerná spotreba alkoholu . Kráľmi parketu boli spočiatku hlavne Romčo s Monikou, avšak krátko po polnoci už im začal dochádzať tanečný krok, keďže absolvovali celú procedúru svatby. Zábava postupne gradovala a okolo druhej už boli aj prví odpadlíci. Samotní svadobčania predviedli aj niekoľko fakultatívnych zábavných zložiek, vrcholom večera bol podľa viacerých tanec novomanželov v megatrenkách. Blížil sa pomaly záver, vtedy na parkete najviac točili Boris s Aďkou, Miňo s Jankou a mimoriadne to roztočil aj Kurťas. Buro, nevedno prečo, zahájil protestný spánok, v ktorom zotrval až do samotného záveru zábavy okolo 4tej hodiny. Touto cestou ďakujem (snáď v mene všetkých noriek) Borisovi s Aďkou za vydarenú akciu a ešte raz aj veľká gratulácia!! Prikladám aj krátky fotoreport -- fotky sú z mobilu takže sory za nižšiu kvalitu…

 

Fotogaléria je na záver článku!

V prvom rade všetci čo tu ostali na Slovensku a nikdy neboli v Rumunsku majú neoprávnené predsudky voči krajine. Čakal som čokoľvek ale to čo som zažil predčilo moje očakávanie. Krajina je úplne kultúrna civilizovaná a žijú tam rovnako super ľudia ako u nás. Za celý čas som nemal pocit, že by ma chceli okradnúť. A to ani pri platení na bare prípadne v reštaurácií kde som piču rozumel miestnej reči. Prechádzali sme aj Bukurešťou aj keď len tak okrajovo ale aj mestami ktoré mali viac ako 300 000 obyvateľov. Mali sme síce zadné dvere zamknuté pre prípad pouličných zlodejov čakajúcich na križovatkách miest. Avšak nikde žiaden zlodej. Čo sa týka penetrácie známych rumunských vozidiel Dacia nebolo ich viac ako u nás Škodoviek. Áno boli tam Dacie ale tiež to bola raritka podobne ako u nás MB, 100, 120,105 a pod…

Ako sme začali

No  a ako sme začali no proste v Kolotočove. Pri pár pivkách sa zrodil plán  ísť do Rumunska cieľom cesty bola ako to už býva pri našich road tripoch cesta samotná aj keď niekoľko bodov sme mali. Chceli sme zdolať miestne vrchy a nájsť peknú pláž. Pláži sme chceli prejsť dokonca niekoľko. Mali sme (hlavne Ja) aj odvážne predstavy o tom, že by naša cesta mohla smerovať ďalej na juh po Rumunskom pobreží v smere na Bulharsko a možno i Turecko. Avšak stalo sa to čo nik nečakal.

Vama Veche beach

Zhruba 20 km pred Bulharskou hranicou sme sa dostali na miesto Vame Vache o čom niekto z posádky čítal, že vraj tam neradia chodiť rodičom s deťmi. A to bolo pre nás to správne rozhodnutie. Zastavili sme auto ešte za svetla a išli sa rozhliadnuť. Veľmi rýchlo sme zistili, že je to tam sami metalový bar a babenky na pláži hore bez ba čo viac sem tam aj dole. Taktiež sme si všimli, že sa stanuje aj na pláži v štýle čistého punku. A úplne nik to neriešil stanovať mohol každý kde chcel. Takže stačilo si postaviť len stan otvoriť Sangriu a čakať kým to zašlape a zvaliť sa, potom znova otvoriť a znova zaspať, večer samozrejme presun do barov. Koli s Palom sa rozhodli z princípu stanovať na pláži. Ja a Pedo sme sa rozhodli pre služby ubytovania na súkromí a tak sme si ako vždy opatrili dostatočne temnú cimričku cca 100m od pláže za symbolických cca 6 EUR/noc. Izba bola na prvý pohľad ok avšak po prvom ráne (skôr doobediu) sme zistili že pri silnom stave tam dostáva človek pocit úzkosti z tepla. S tým som si však ťažkú hlavu nerobil a išiel po prebratí rovno na pivo.

Prvá noc ktorá tomu predchádzala bola naozaj búrlivá. Rozhodol som sa pre pitnú stratégiu s názvom „rýchlo a veľa“ a tak sa mi podarilo v priebehu 4 hodín do seba, s chuťou a nefalšovaným smädom naliať najprv dve fľašky vína spolu s Pedom ktorý si uchlipkával počas sprchovania. Následne sme nabehli do prvého metalového baru. Stavba to bola naozaj jednoduchá ako väčšina barov a to OSB dosky, drevené trámy, a štrk na zemi. Tu som postupne začal za zvuku Guns and Roses a hry na moju imaginárnu gitaru konzumovať miestne pivo. Postupne prišlo okno ako aj ďalšie bary. Všetko som si samozrejme na druhý deň ozrejmil podľa fotiek vo foťáku. Odhadom som dal k tomu ešte asi 20 pív a pár panáčkov miestneho nápoja čo bola v podstate vodka s vínom a citrónovou šťavou (ten drink išiel sám a vôbec z neho napínalo).

Prešli sme tú noc veľa barov takmer všetky.  A nasledovné dni to bolo každý večer to isté znova všetky  bary. Pili sme miestne a zahraničné značky piva v cene cca 0,70-0,80 EUR. Cez deň nám s Pedom veľmi chutil aj letný Becks Green Lemon (ľahké pivo nemeckej výroby s obsahom 2,5 % alc a citrónovou príchuťou).

Navštívili sme veľa barov niektoré dokonca mali aj drevenú podlahu avšak tie najlepšie mali len udupanú zeminu na ktorej sa skákalo. Z hudobnej produkcie by mal radosť určite každý zarytý aj nezarytý metlák.  Hralo sa naozaj rockovo a to napríklad GNR, Metalicca, Megadeath, System of down, Sepultura, Pantera, Ramstein, Slipknot, atď…. Samozrejmosťou boli nočné tance na streche a kapote auta zaparkovaného pred barom. Skorej miestny tancovali pridal sa však aj náš spolucestovník ktorý samozrejme pre prečnievajúci pupok niečo z auta ulomil a tak ho radšej priateľsky zvesili dole.

V baroch ako i na celom Vame Veche som nestretol nikoho iba Rumunov a Rumunky. Chalani síce stretli Slovákov a Čechov v celkovom počte 4ks. Avšak nebol tam žiaden anglán ani nemec. A zrejme práve preto si toto miesto zachovalo to správne čaro. A taktiež v celom Rumunsku ktoré sme prišli krážom bol cudzinec skôr rarita alebo Rumun pracujúci vonku s talianskou ŠPZ.  Dúfam teda, že tak skoro do Constanty nezačne lietať niektorý z britských low costov.

Na Vama Veche je každý rok prvý víkend v máji otváracia párty. Ďalej počas leta 19.-20. augusta 2010 je každoročný rok fest. Jedna sa o akciu Stufstock Festival a určite to je nárez však si stačí pozrieť program a fotky a z minulých ročníkov.

VIDEO: Vama Veche

Ďalšie videa na youtube.com

Pláž

Pláž sa vyznačovala aj veľmi tolerantným postojom k nahote baby hore bez boli samozrejmosťou a pomedzi to sem tam aj dáky zarytý úchylný nudista s holou haluškou bol k videniu. Samozrejme niektoré baby ukázali naozaj aj celý pekáč z čoho sme mali radosť a tak sme sa len slastne cerili a dokupovali ďalšie nápoje.

Na pláži bol naozaj ten správny punk už len tým, že pomedzi to všetko si každý campoval kde len chcel. Bolo tam množstvo postavených stanov čo absolútne nikomu nevadilo a dopĺňalo to farebne plážový kolorit. V stanovom mestečku som si všimol aj raritku. A to jedna partia mala na pláži nafúknutý záchranný trojuholník z veľkej lode ktorý zároveň obývali. Vcelku sranda.  A taktiež k videniu bolo nahá slečna ktorá hrala pre potešenie mužov s nimi iba futbal.

Murfatlar víno dobrej chuti

Na pláži sme pili výborné víno zo známej Rumunskej vinice Murfatlar ale aj iné nápoje. Túto vinicu sme objavili len náhodou keď sme pred Constantou videli vinice a súdok vína so šípkou. Tak som to tam stočil a hla už sme boli na kopci plnom vína ktorý nemal konca kraja. Už sme si aj mysleli, že to bude dáka kuleha a chceli sme po pár km cestu vzdať. Našťastie na pozadí sa črtal púštny kamenný dom priamo vsadený do svahu. Vošli sme dnu a tam nás omráčil obrovský luxusný interiér. Stoly boli v zásade každý asi pre 20 osôb a tak sme k jednému takému aj sadli. Dali sme miestnu špecialitu v podobe rybacej polievky kde plával naozaj veľký kus ryby a kukuričnú kašú s masíčkom najlepších chutí. Samozrejme k tomu sme každý zakúpil niekoľko fľašiek vína a pokračovali na ceste k Bulharským hraniciach.  Ja som na bezpečnú prepravu fľašiek použil kufrík s náradím. Samozrejme sme tam nedošli lebo sme skončili na Vama Veche. A tam sme veľmi rýchlo zistili, že zakúpené víno naozaj ide dole krkom samo. Po čase sa aj verejné zásoby minuli a tak každému ostalo len niekoľko zatajených fľašiek (napríklad tie moje v kufríku s náradím). Avšak poradili sme si aj s tým a víno ako aj pivá neustále dokupovali.

Fagaraš

Po tom  čo sme sa niekoľko dní budili na Vama Veche  a kládli s otázky „Kde som? Kto si? Čo som včera robil? Môžem pohnúť hlavou? Au, to bolí!“  sme usúdili že aj napriek tomu ako je tam super mali by sme odtiaľ už konečne vypadnúť. Pláž nás totiž pohltila naplno a naše ponímanie reality sa strácalo podobne ako aj bankovky natlačené na plastovú fóliu v našich deravých vreckách.

A tak sme sa rozhodli na presun smerom do hôr. A tak po rannom čakaní na brzdu zájazdu sme doobedu vyrazili smer Constanta a tak ďalej na Brasov. Keďže ranný odchod sa nepodaril tak ako vždy  dostatočne skoro tak aj naša cesta skončila skorej. Rozhodli sme sa zakempovať pri riečke po prechode jedným pohorím. Ako som už spomínal Rumuni majú radi pobyt v prírode a tak pri riečke bolo vidieť množstvo miestnych ktorý s obľubou počúvali miestny Senzus a pili pivo, víno. Pripomínalo mi to 80te roky za totáča keď aj u nás bolo vidieť pri Smrečianke každý letný deň niekoľko stanov s rodinkami. A veru aj v Rumunsku campovali rodinky ale aj partie ako ta naša. Pri jednej takej sme to tú noc aj zložili. Veci sme rozkladali ešte za svetla avšak susedná partia vyzerala, že to má veľmi dobre rozbehnuté. Oheň horel, chlapi ručali, holky chodili pišovať do kríčkov a my sme čakali čo prinesie noc. Našťastie partička bola zrejme v špičke po ktorej sme prežili pokojnú noc. Aj keď nás navštívili túlavé psy.

Na druhý deň sa nám podarilo dostať do Fagarašu. Auto sme zaparkovali do miestneho campu. Camping bol čistý odpadkové koše v ňom avšak turecký hajzel plný sračiek a kopa odpadov pri ňom ktoré tam správca znášal na luxuse nepridávali skôr naopak.

No čo išli sme na kopec smerom hore. Cca večer sme došli do sedla ktorého názov mi ušiel a prespali vo výške 2188 mnm v stanoch. Noc bola taká všelijaká napr. hmla, potom chvíľu jasno, chvíľu pršalo a ešte jednu malú chvíľku hrmelo. No nemal som z toho dobrý pocit a tom som ešte ani medveďa v miestnom lese nestretol. Bol som síce vybavený roľníčkou len čo z toho keď mi ju zakázali používať. Vraj som z tým otravný.

Pobyt vo Fagaraši

V prípade nášho pobytu na horách stopercentne platilo, že všetko zlé je na niečo dobré. Rozhodnutie zamieriť najskôr k moru vzhľadom na neisté počasie vo vnútrozemí, sa z hľadiska plánovanej trasy výstupu s cieľom zdolať najvyšší bod Rumunska Moldoveanu (2544 m) v pohorí Fagaraš ukázalo ako veľmi dobré, a to nie preto že by nám rozprávkové prostredie vo Vama Veche poskytlo ideálnu prípravu na vysokohorskú turistiku. Tu sme sa ale mohli utvrdiť v tom, že Rumuni sa okrem gastronómie a metalu výborne rozumejú aj horám. A tak keď som sa metlákovi s prezývkou Arpi, ktorý mimochodom pochádzal z pohoria Retezat zmienil o našej plánovanej ceste na zmieňovaný vrchol, tak mi bez rozmýšľania navrhol zmenu východiskového bodu nášho výstupu. Pritom náš plán vyraziť z dedinky Victoria smerom na chatu Podragu, zdolať Moldoveanu a vrátiť sa susednou dolinou späť nebol až tak nelogický. Na tomto mieste by som chcel uviesť, že užitočných informácií na internete ohľadom pohybu vo Fagaraši je málo a prakticky z každej vyhľadanej stránky sa dozviete na 99 % identický program slovenských a českých cestoviek, ktorého východiskovým bodom je dedinka Turnu Rosu nachádzajúca sa na začiatku pohoria, odtiaľ vystúpite na hrebeň, na ktorom sa potom pohybujete 5 – 6 dní. Arpiho rada začať výstup v turistickom komplexe Simbäta v blízkosti dedinky Simbäta de Sus bola praktická v tom, že odtiaľ je hrebeň dosiahnuteľný do cca 5 hodín, kým z Victorie je to o cca 4 hodiny viac, a to nehovoriac o tom, že takto sme si mohli pobyt na hrebeni užívať podstatne dlhšie.

Samotný výstup začal odparkovaním auta v stráženom kempe a zbalením sa na 2 – 3 dňový pobyt na horách, pričom presun na chatu Simbäta (1405 m) bol skôr pohodový ako náročný, čo dokazoval aj pomerne početný výskyt turistov po trase. Čo sa týka počasia,  bolo dosť premenlivé, väčšinou hmlisté s lokálnym mrholením. To nás ale neodradilo pokračovať od chaty ďalej s cieľom sa čo najviac priblížiť k hrebeňu. Charakter výstupu sa ale podstatne zmenil a prekonávať sme začali značné prevýšenie. Takmer celý čas sme sa pohybovali v hustej hmle a nakoniec sme sa na naše prekvapenie ocitli priamo na hrebeni v sedle Fereastra Mare (2188 m). Krátko po nás ešte dorazila skupina rumunských turistov. Ďalej už nemalo význam pokračovať a neskôr sa počasie zhoršilo natoľko, že aj výdatne spŕchlo. Vtedy sme už ale mali našťastie postavené stany, rovnako ako aj naši rumunský priatelia. Ešte pred dažďom sme sa stihli pokochať prvými výhľadmi na okolité kopce, ktoré naznačovali že pohorie to asi bude mohutné.

Ráno sme sa opäť zobudili do hustej hmly, a to napriek tomu, že v noci Koli počas vykonávania malej potreby hlásil výskyt hviezd. Mišo znechutený počasím sa rozhodol vrátiť k autu, my ostatní sme ale boli rozhodnutí čakať na zlepšenie počasia, ktoré nakoniec prišlo o cca 8.30 miestneho času. Ešte pred samotným výstupom nás mierne rozladilo zistenie, že na troch ľudí máme cca 1 liter vody, a to sme mali pred sebou cca 8,5 hod. výstup na Moldoveanu s následným zostupom na chatu Podragu. V každom prípade sme sa rozhodli vyraziť a po cca hodine výstupu sme sa s Palom dostali k prameňu, ktorý vyvieral niekoľko sto metrov pod hrebeňom. Pri prameni oddychoval ovčiarsky pes, ktorému sme sa vôbec nepozdávali a svoju nevôľu vyjadroval hlasným brechotom. Keď však zistil, že nejdeme pre ovcu ale pre vodu, nijako nás neriešil.

Pokiaľ ide o pohyb po hrebeni, bola to klasická hrebeňová túra, kopce sa síce prevažne obchádzali, traverz ale vždy vystúpal pomerne vysoko, takmer až na vrchol kopca, čím sme neboli príliš nadšení, keďže sme boli zaťažený ťažkou batožinou. Doliny, ktoré sme míňali boli dlhé a hlboké s mnohopočetnými stádami oviec. Pri pohybe na hrebeni v zásade platilo, že sa vypláca viac rozvahy ako náhlenia sa dopredu, nakoľko všetky trasy boli značené červenou a na informačných tabuliach bol uvedený vždy len najbližší bod. Keďže názvy v našej provizórnej mape boli uvedené skôr v starorumunčine, neboli sme si vždy celkom istí ďalším postupom. Menší problém s orientáciou sme však mali len v sedle Portita Vistei (2310 m) ležiaceho priamo pod vrchom Vistea Mare (2527 m), tu sme sa teda rozhodli počkať na našich rumunských priateľov s mapou.

Výstup zo sedla Portita Vistei na Vistea Mare predstavoval na krátkej vzdialenosti slušné prevýšenie, do čoho ideme sme ale vopred nevedeli, keďže sme opäť na chvíľu uviazli v hustej hmle. Samotný Moldoveanu (2544 m) sa nachádza mimo hlavného hrebeňa a z Vistea Mare je dosiahnuteľný do 15 min, čo sa nám bez problémov podarilo a tak sme si napokon mohli na vrchole navzájom zablahoželať a spraviť nejaké to spoločné foto.

Po návrate na Vistea Mare nás čakal ešte cca 3 hod. presun na chatu Podragu (2136 m), na ktorú sme napokon dorazili už v podvečerných hodinách. Chata to je naozaj štýlová s priľahlým plesom a početným zvieracím osadenstvom, ktoré pozostávalo s oviec, psov a oslov. Po krátkom pivnom občerstvení sme pri plese postavili stan, neskôr sme skonzumovali polievku a niekoľko ďalších pív v plechovke. Noc bola bezoblačná, sem tam zafúkal vietor a dva krát zručal medveď. Ráno sa okolitý zverinec rozrástol o niekoľko kamzíkov, ktoré z diaľky sledovali ako osle obžúvajú okolité stany. V tento deň nás čakal ešte cca 6 hodinový zostup do Victorie. Počasie bolo slnečné, zostupovali sme nádhernou dolinou chodníkom plným zvieracích výkalov až po chatu Turnuri (1520 m), kde sme si dali krátky oddych.

Po tejto zastávke už bolo možné zhodnotiť rumunské vysokohorské chaty, ktoré by som charakterizoval ako jednoduché obydlia, v ktorých je cítiť pach oviec a oslov, poskytujúce skromné podmienky na prenocovanie. Cítite sa na nich naozaj slobodne, s chatami u nás, ktoré ovláda tvrdý biznis sa to ani nedá porovnať.

Od chaty Turnuri sme už zostupovali len lesom, zostup to bol únavný, keď sme aj konečne dosiahli úroveň potoka, zakrátko sme boli nútení obísť ďalší kopec, čo znamenalo opäť vystúpať niekoľko sto výškových metrov a následne opäť zostúpiť. Po prejdení ďalších niekoľko kilometrov už definitívne popri potoku sme došli takmer ku koncu lesného porastu, tu umiestnená informačná tabuľa však oznamovala ďalších 7 km do Victorie. To sme už ale mali priateľa na telefóne pripraveného po nás vyraziť, takže Mišo ktorému už určite bolo bez nás smutno si nás sem prišiel vyzdvihnúť, aj keď Koli plný obáv mu vyrazil oproti.

Nasledovala hygiena v potoku a návšteva miestnej reštaurácie, to už ale boli všetko prípravy na ďalšie dobrodružstvo, ktoré sme sa ešte rozhodli v ten deň absolvovať, a to neďaleký cestný prechod cez pohorie Fagaraš tzv. transfagarašskou magistrálou.

Dojmy z pobytu vo fagarašskom pohorí sú výborné, preto sa už teraz dá tušiť ako asi bude vyzerať údajne najkrajšie pohorie Retezat, ale o tom až po návrate z roadtripu Rumunsko 2.

Stručný popis trasy:

turistický komplex Simbäta -- chata Simbäta (1405 m) -- Fereastra Mare (2188 m) -- Portita Vistei (2310 m) -- Vistea Mare (2527 m) -- Moldoveanu (2544 m) -- chata Podragu (2136 m) -- chata Turnuri (1520 m) -- turistický komplex Victoria

Fagaras Higway

Alebo cesta mrtvého diktátora Nicolae Ceausescu. Jedine diktátor dokáže stavať veľké veci. A taká bola aj cesta cez hory ktorú postavil. Jednalo sa o dlhú cestu do hôr ktorá mala slúžiť pre paranoidné predstavy diktátora na rýchly presun armády. V podstate stačí si predstaviť naše západné Tatry avšak vo výške cca 2500-2600 mnm a cez takýto kopec išiel vo výške 2044 mnm tunel. Cesta spájala jednu časť Rumunska z druhou. Odhadom mohla mať aj 100km. Cesta išla serpentínami priamo do hôr aby sa na záver cez tunel zarila do horského sedla. Z výšky vyzerala ako detská autodrahá kde sme videli aj vrak športového auta ktoré nezvládlo cestu a zrútilo sa. Zrejme aj s posádkou. Na druhej strane hory boli čosi ako jazero. Neskôr sa z toho ukázala priehrada uprostred hôr na konci ktorej bol priehradný múr zarytý priamo do skál. Na múre bolo zaujímavé to, že po ňom išla voľné doprava. Z múra bol prudký spád do hĺbky 160 metrov. Určite ideálne miesto pre samovrahov keďže tam okrem betónového múrika neboli žiadne iné zábrany.

Draculaland

Miesto kde Dacre Stoker Ian Holt situaoval dej knihy o Drakulovi sú v podstate také Bojnice len na trošku menšej urovni keďže sa jedná o hrad a nie o zámok. Dej knihy bol inšpirovaný panovníkom Vladom Tepešom ktorý v skutočnosti nikdy na tomto hrade nebol avšak pôsobil nie tak ďaleko na inom hrade z ktorého sú len ruiny. To ne veci nič nemení a meisto sa stalo turistickou atrakciou Rumunského významu aj keď okrem pár mladých talianov som tam znova nevidel žiadnych turistov. Na mieste si bolo možné zakúpiť otrepané gíčové suveníry ako aj trička drakolom. V podstate blbosť oproti tomu čo sme inde v Rumunsku videli a zažili.

Záverom už len toľko, že cestou domov sme dokúpili ďalší alkohol v prihraničnom meste Arad a pokračovali nočný presun smer Balaton. Keďže času bolo dosť a my sme prišli na miesto okolo jednej v noci tak sa išlo znova piť na pláž. Tam sme sa dostali cez otvorený camping z ktorého keď sme odchádzali povedali na recepci ahoj a išlo sa. Balaton sme navštivli od mesta Siófok. Voda tam bola plytka camping ako som už písal sme získali zdarma, pivo stálo cca 1,50 EUR a maďarský kotlíkový guláš 3 EUR (mnou konzumovaná verzia však nebol o moc lepšia než guláš na Slovensku).

To je všetko. Tento článok vznikol preto aby ľutovali všetci čo nešli napriek tomu že sme ich volali ako aj pre inšpiráciu ďalších cestovateľov.

LINKY:

• Vama Veche
• Vama Veche na WIKI
• Naša trasa vyzerala približne takto
• Stufstock Festival

FAKTY:

• 4 – osoby v dodávke = kopec voľného miesta pre tých čo nešli
• Prešli sme cca 3000 km
• Do banku (na palivo a diaľnice) sme dali cca 140 EUR/osoba
• Mimo to réžia podľa gusta cca 150-200 EUR (catering, nápoje a darčeky)
• Metalové trička stáli cca 5 EUR
• Vama Veche je v niečom lepšie než Ibiza
• V Rumnsku je možné campovať takmer všade a zadarmo
• Sú tam priateľské túlavé psy = ale je ich veľa
• Dievčatá sú pekné a štíhle
• Pivo 0,70-0,80 EUR (leto 2010)
• Druhé menu v reštaurácií na úrovni cca 4 EUR (kvalitka)
• Ubytko na pláži 6 EUR/noc

TEXT spracovali: Kurty a Pedo

 

Simon sa ma jedného dňa spýtal či som ochotný ísť ako šofér pivného výletu. Moja odpoveď bola áno. A tak sme jedného takmer veľkonočného dňa nastúpili do auta v zložení dvoch silných frakcií a to Denasako a Norka team plus voľný členovia sympatizujúci s pivným názorom. A tak sme nasadli do obstarožného avšak verne slúžiaceho ľudového vozidla Transporter. Celkovú zostavu tvorili Ja, Simon, Igor Pavúk, Maťo od prvého stola z Kola, Ivan  a Miky z Denasaka a artista Kafka.

Cieľom cesty bola samozrejme cesta samotná a tak na úvod zájazdu vytiahol Simon zaujímavý lúh vytvorený namočením najštiplavejších chilly papričiek na svete vo obľúbenej fínskej vodke. Mal to v malom balení na prívesku svojich kľúčov avšak tak silný koncentrát, že nám to vydržalo neskutočne dlho. Našťastie ako šofér som bol z konzumácie vynechaný z čoho mám dodnes veľkú radosť keďže chilly nie je až tak môj parket.

Na cestu sme vyrazili z parkoviska čo ostalo po našom Dome Zelovoca. Odchod bol o druhej jeden člen však nedorazil keďže to deň predtým prehnal v bare a tak radšej spal. Cestovali sme priamo smer malá dedina u Frýdku Místku z názvom Vojkovice. Tu sa nachádzal minipivovar s názvom Hostinec u Koníčka. Tu sme mali zabezpečené aj spanie. A tak hneď v úvode sme sa stretli aj s dvojicou pivných fanatikov ktorý sa  k nám neskôr pripojili. Ako sme prišli hneď si účastníci zájazdu objednali prvých pár čapákov. Po úvodnej porade sme sa rozhodli, že chceme pokračovať ďalej. A tak sa išlo smer Hukvaldy kde sme v malej peknej obci našli hospudku U zastávky. Táto hospudka mala však aj vlastný minipivovar zložený z množstva nerezových nádob kde dielo dozrievalo pred cestou dole krkom. Hospoda to bola taká dedinská typická so zelenými obrusmi s logom pivovaru na stole. Avšak o to úprimnejší personál tam bol. Za barom čapoval majiteľ pivovaru v osobe hospodského. Mlady sládek Petr sa nás hneď po prejavenom záujme o výrobu piva ujal a trpezlivo zodpovedal na naše sprosté i odborné otázky. Vždy to však bolo odborne. Sládka som si vždy predstavoval ako staršieho pána s veľkým pupkom. Tento bol však mladší za to pupek mal. Chalan mal 25 rokov a strednú školu zo špecializáciou na výrobu piva v Ostrave za sebou. Prešiel už niekoľkými pivovarmi  tak nám vedel naozaj toho dosť porozprávať. Výrobu tvorili v podstate 3 miestnosti v jednej sa varil sľad, v ďalšej kvas dozrieval za pridania kvasníc a v poslednej miestnosti pivo dozrievalo vo finálnej fáze. Výrobu zabezpečoval sládek oblečený v montérkach, veste (v tých dvoch ďalších miestnostiach sa chladilo) a gumákoch. Slad nakladal s nerezovou alebo drevenou lopatou rovno do varnice. Voda pochádzala z miestneho rozvodu. Počas hlavnej pivnej sezóna ma sládek Petr aj pomocníka a  vtedy výroba  frčí naozaj na plno. Ráno od piatej alebo štvrtej ťahá jeden a od druhej do dvanástej v noci druhý. Čiže vcelku drina.  Zaujímavosťou je, že pivovar vyšiel na cca 1,3 mil Kč a bol postavený spojpomocne.

Zvedavosť a chuť po ďalšom pive nás hnala  smer Kozlovice kde sme našli prekrásnu krčmu. Skôr ako krčma to bol starý a štýlový hostinec. Steny tvoril kameň, podlahu dlažba, drevo bolo poctiví masív a samozrejme za barom svietili nádherné medené nádoby na pivo. Neviem či to bola stavba stará alebo nová každopádne bola v neskutočnom starom štýle. A keď je štýlová hospoda tak tam treba aj chlastať a žrať. Samozrejme tak sa stalo a popri chutnaní piva sme opáčili aj miestnu kuchyňu ktorá bola fakt dobrá a samozrejme porcie boli tiež neskutočné veľké. Pivný fanataci ktorý sa nám votreli do auta samozrejme spustili s čašníkom debatu o tácky skôr než bolo pivo na stole. Samozrejme všetko dobre dopadlo a ušiel sa nám aj podpivník aj samolepka. A tak sa išlo zase ďalej avšak v podstatne búrlivejšom stave. Ak ma pamäť neklame vrátili sme sa do našej základe U Koníčka vo Vojkoviach.  A tam som si mohol konečne aj ja pustiť pivko dole krkom keďže kľúčiky od auta som pre ten večer zavesil na klinec. Dal som pár rýchlych kúskov a smeroval do postele.

Druhý deň bol ťažký, čakalo nás podstatne viac piva i pivovarov. Niektorý si na miesto rannej kávy dali aj tri tmavé pollitráky a potom sa išlo na raňajky. A tak sa stalo, že už okolo osmej mali niektorý hádam aj päť kúskov v sebe. Po rannej praženici sme smerovali smer pivovar Radegast. Na vrátnici nás čakal jediný oficiálny sprievodca z celého zájazde keďže nikde inde sme podbného guida nemali. Bol to pán na dôchodku bývalí zamestanec pivovaru. Pivovarom nás samozrejme odborne previedol. Čo ma však dostalo boli veľké nádoby na pivo kde sa zmestilo milón pol litrákov piva a potom to bol sklad ktorý tvorila dlhá hala neskutočne plná piva. Pivo tam robili nieken Radegast ale i Kozel a bolo tam neskučné množstvo debničiek plných piva.

Samozrejme aj toto nám bolo málo a tak sme pokračovali smer Příbor kde sa zrejme narodil Sigmund Freaud keďže sa tam varilo Freaudovo pivo. Pivovar bola taká malá hospoda kde varili aj obedné menu. Mňa osobne to tam moc neoslovilo keďže mi to prišlo ako daký lepší mliečak a obsluha samozrejme chladná.

Vypilo sa a išlo ďalej do kúsok vzdialeného mestečka či obce Štramberk. Nádherná obec na kopci. Námestie tvorili staré meštianske domy aké možné vidieť napríklad na námestí v Levoči alebo Spišskej Sobote.  Nad mestom sa pýšilo čosi ako hrad a ná mesti sa samozrejme nachádzal Mestský Pivovar. Za barom nechýbali medené varné nádoby ktoré dotvárali neskutočnú pivnú show  spolu s množstvom podzemných katakómb ako aj dobrého jedla s rýchlou obsluhou. Keď sme odtiaľ vyšli tak sme zbadali vo vedľajšej budove pivné lázne. Naša zvedavosť nás tam tupo hnala a tak sme vošli do luxusne zrenovovaného objektu a išli smer lázne. Keď sme prišli k recepcii bola tam milá a v solárku opálená ženská obsluha ktorá nás hneď pobavila poznámkou, že z nás (hlavne z jedného to cítila najviac)  razí pivo. Samozrejme nás to rozosmialo a tak sme poobšmrdáli dali niekoľko zvedavých otázok a išli ďalej.

Keďže zostavu sme tvorili samý chlapi a pod kopcom bola Kopřivnice tak sme sa jedno hlasne zhodli, že musíme navštíviť na tomto čiste chlapskom zájazde aj múzeum legendy Tatra. A tam sme aj hneď žasli nad modelom Tatra Cabrio za ktorý by sa nehanbil ani sám kráľ rock and rocku Elvis Presley.

Odtiaľ cesty viedli smer Ostrava kde nebyť čiernych pasažierov v aute tak možno aj prespíme a strávime divokú noc na Stodolní. Ako prvú sme navštívili hospodu U Hobita kde samozrejme varili svoje pivo. Ak niekto zažil staré mestské byty na Žižkove alebo Vinohradoch tak v jednom takom akoby sa celá hospoda nachádzala. Po tom ako naše pivné komando dalo niekoľko ďalších kúskov smerovali sme na  Zámoček Zábřeh.

Pivovar Pikard bol v podstate starý mestský zámok zrejme i o čosi väčší než ten v Liptovskom Hrádku. Zrekonštruované to je cca dva roky priestor tvorí niekoľko budov ako aj veľké nádvorie kde zrejme v lete prebiehajú zaujímavé akcie. Pivo mali jak žihľavové tak i s chuťou rastliny  s názvom Puškvorec. Súčasťou komplexu bola reštaurácia, hotel, a samozrejme už druhé pivné kúpele na našom zájazde. Ceny boli trochu vyššie čo samozrejme bolo vidieť aj na luxusnom ladení prostredia.. Pivko stálo cca 38 Kč. Taktiež to bolo vidno aj na niektorých slečinkách ktoré tam vytiahli mládenci alebo milenci na večeru pred bohapustou jebačkou. Niektoré z nich keby nebolo drahej kozmetiky tak by si zas až tak rýchlo nevrzli. Ešte že na to mali.

My sme nemali hlavne času a tak sme si nevrzli.  Ďalej  sme smerovali opäť na našu základnu U Koníčka. Mňa však hnala túžba zažiť viac ďalej tak sa moje kolesá posunuli zas o pár dedín ďalej. Tu som to zaparkoval pred hospodu U nádraží a dal si načapovať konečne svoje prvé pivo dňa.  Vypil som ho rýchlo a veľa samozrejme tak aby som mohol na druhý deň šoférovať. Skončilo to asi tak že sme odišli taxíkom a na druhý deň na obed som si prišiel po auto.

To som však už smeroval za svojim pivným komandom ktoré už zúfalo potrebovalo zbrzdiť tempo. V hlave nám svitlo, že potrebujeme sud piva na večerné posedenie v Kolotočove. U Koníčka však nemali a tak sme smerovali po kontrolnom telefonáte sládkovi smer Hukvaldy kde nám pivo do súdka skutočne i pripravila. Dali sme tam pár pív a išli domov. Cesta domov bola príjemná až na nepríjemne naduté žalúdky od piva a knedla se zelí. Samozrejme prejavilo sa to aj na plynatosti našej  gurmánskej skupiny ako aj spustených oknách.

Zaujímavosti z výletu

• Prešlo sa sa cca 500 km
• V piatok sa vypilo najviac pív cca 20-25 na osobu
• Navštívili sme 7 pivovarov
• Utratili sme cca 100 EUR na osobu
• Spoznali výrobu piva na živo
• Zistili, že v malom pivovare varí pivo chlap v gumákoch z lopatou a vo veľkom to robia dvaja chlapi za PC s myšou v ruke
• Stretli sme aj iných pivných fanatikov
• Zistili sme, že na Morave je pivovar v ktorom varia dve ženské pivo

Navštívili sme

• http://www.minipivovarkonicek.cz/
• http://www.pivovar-hukvaldy.cz/
• http://www.relaxvpodhuri.cz/cz/valassky-pivovar-v-kozlovicich/
• http://www.freudovopivo.cz/
• http://www.relaxvpodhuri.cz/cz/mestsky-pivovar-stramberk/
• http://www.hobitclub.net/minipivovar/
• http://www.zamek-zabreh.cz/www/cz/pivni-koupele/

Ak som niečo neodborne napísal  tak sorry tento článok vyjadruje moje pocity zo zájazdu ako aj to čo som si zapamätal.