Norka.sk – Liptov chlast a chlebíčky

Tak je tu čas napísať zopár riadkov o tom čo sme zažili cestou na Balkán. Cesta bola jasná. Chceli sme zažiť, vidieť, a vypiť čo najviac. Na roadtrip sme vyrazili nakoniec v sedem člennej zostave. Zloženej z nasledovných noriek: Kurty, Roman-Boban, Švecko, Barney, Janka, Pedo a Babkins. Z LM sme odchádzali vo štvrtok cca po 14:00. Do poslednej chvíle sme vôbec nevedeli či sa k nám pripojí aj animátor Švec. Chlapec nakoniec prekvapil a v posledný moment zaflekovalo pri nás auto z ktorého vystúpilo jeho veličenstvo. Neostávalo teda nič iné ako dokúpiť pár litrov borovičky a vyraziť smer juh. Smerovali sme do Maďarska odkiaľ sme frčali do Srbska cca o 22:00 sme už boli v Srbsku pri jazere Palič. Na mieste sme sa rozhodli prespať na pankáča a ráno pokračovať ďalej. Keďže u jazera vládla pohoda a v našich krkoch vyčerpávajúce suchoty neostávalo nám nič iné ako sadnúť do prvej putiky a dať si pivo značky Jeleň. Spitý ako jeleň boli za chvíľku niektorý účastníci zájazdu o čom svedčia aj fotky padnutých hláv. Za pozornosť stála obsluhujúca slečna, ktorá mala podľa poslednej balkánskej módy na sebe natiahnuté dlhé sivé obťahovačky v ktorých sa len tak blyšťal sladký krémeš. Slečna nás však mala evidentne v piči, nakoľko úplne ignorovala naše pokusy o flirt.

Golem – Koráb (2764 m)

Na druhý deň sme cez Srbsko pokračovali smer Macedónsko. V Macedónsku sme si to zamierili do pohraničia z Albánskom s cieľom zdolať kopec Golem z pohoria Koráb. Namierili sme si to do doliny kde stála vojenská (alebo hraničná) hliadka. Chlapcom sme vysvetlili, že sme len chudobný turisti a ide smerom do hôr. Na stanici ma prekvapilo množstvo barelov od nafty, ako aj staršie ruské vojenské vozy ako aj novší military Defender. Vojaci boli milý a zábavný avšak ich psy mali túlavé návyky a jeden nám v nestrážený moment skočil do auta a pobral žrádlo.  Po incidente sme usúdili, že je čas vyraziť smerom hore. Naša cesta išla cca 10-15 km štrkovou cestou smerom do hôr. Cesta bola úzka pričom ju lemovali strmé zrázy dokonca nás aj prekvapil veľký balvan, ktorý bolo nutné jemne obísť. Celou cestou sme išli na prvom a druhom rýchlostnom stupni, avšak bolo sa na čo pozerať.  Ešte lepšie by to však bolo na offroad aute. Došli sme na bývalú vojenskú stanicu kde bolo vidieť ešte len pár rokov staré guľometné hniezda. Neostáva nič iné povedať ako len toľko, že si tu asi sem tam strelili aj na človeka keďže cez horu prechádzalo množstvo ľudí počas vojny čo sa štát rozhodol riešiť zamínovaním kopca. Večer nás prišla skontrolovať vojenská hliadka či sme ok. Samozrejme sme aj boli a na znak priateľstva sme ponúkli pivo. Opäť sme dostali zamietavú odpoveď pričom sme to neskôr prisúdili k tomu, že sme núkali chľast moslimov ) Na druhý deň sme vyrazili smer Golem Koráb (2764 m) po prekonaní 35 výškových metroch sa kamarát Lubo zgrcal a rozhodol pre návrat.  Cesta na horu bola prijemne dlhá cez horské, sedlá, traverzy, hrebeňmi a tak ďalej. Prekvapilo ma dokonalé značenie červenou farbou až úplne na vrchol. Z vrcholu bolo vidieť údolia a ďalšie hory. Čo ma však dostalo boli macedónsky a albánsky pastieri oviec, ktorých sme v horách stretávali počas celej cesty. A to vo výške cca 2500 m. Jediným nebezpečím boli ich pastierske psy.

Olymp  – Mytikas 2918 m

Po návšteve Golema sme smerovali do Grécka pričom v doline sme sa opäť nevyhli vojenskej kontrole. Večerom sme došli na Grécke pobrežie kde sme si to podaktorý veľmi pekne užili. Rátalo sa nám tak, že sme počas kúpania na seba pľuvali chrchle a hádzali piesok od radosti.
Cesta na Olymp išla v podstate priamo od mora čiže od 0 m. Prvý úsek sme prekonali autom pričom cestu opäť lemovali strmé zrázy. V prvý deň sme vystúpili na chatu vo výške 2100 m. Na chate sme sa rozhodli prespať niektorý dnu a niektorý out na pankáča. Ja osobne som spal na pankáča a nasmial som veru dobre, keď nám nad hlavami erdžal kôň s ktorým sme celú noc veselo komunikovali. Do toho bolo občas počuť kovový zvuk otvárajúcej a zas zatvárajúcej ťapky.
Druhým dňom sme pokračovali skoro ráno smerom hore.  Nad hlavami sme mali sem tam mraky a strácali tak výhľad. Olymp ma niekoľko vrcholov mi sme pokračovali na ten najvýšší. Ruksaky sme nechali pod skalou a veselo pokračovali. Nebolo to však až tak veselé  lebo terén bol náročný a úsek to nebol ani tak chodecký ako skôr lezecký. A samozrejme do toho mraky a sem tam nebolo nič vidieť. Po námahe sme došli na vrchol. Keď som však na neho vyšiel zistil som kurevskú vec a to, že z tohto vrcholu treba ešte zísť a vyjsť na ďalší. To ako aj hmla ma tak vytočilo, že som sa rozhodol na to vysrať a pokochať sa výhľadom (nevýhľadom)  z vrcholu asi o 5 m menšieho.

Zhrnutie

Neskôr pokračoval návrat ako aj návštevy kláštorov na vrchole obrovských skalných útvarov. Tieto kláštory sa nazývajú meteory a sú skutočne haluz. Odtiaľ samozrejme zas dáka kúpačka pri mori neskôr sme pokračovali smer Macedónsko kde sme navštívili miestnu vináreň značky PIVKA ako aj degustovali. Srandou bolo, že nás tam pán majiteľ posadil k obrovskému rokovaciemu stolu kde nám aj nalieval vínečko. Odtiaľ zas smer Albánsko. Tu bolo hneď za hranicou vidieť množstvo bunkrov. Údajne v krajine majú 1 ks na jedného obyvateľa. A samozrejme do toho kopec Mercedesov a to nielen osobných ale aj nákladných ako aj autobusy. Šokom pre mňa boli v tejto chudobnej krajine obrovské a luxusné reštaurácie. Na pohľad tak luxusné, že by som si do nich netrúfal ísť. Nechýbali obklady, kameň, LED svetlá, atď…. A samozrejme pekelne vystajlovaný kuchári a obrovských čapiciach. Neviem pre koho sú tieto reštiky určené ale vyzerali naozaj honosne. Nečudoval by som sa keby v tom mala prsty známa albánska heroínová cesta. Každopádne ma mrzí, že som si tam nedoprial gurmánsky zážitok.  Cesta do Tirany išla cez obrovskú horu kde som mal pekne nasraté v nohaviach, keďže pod nami bol len obrovský zráz. Takže som do zatáčok sem tam trúbil a sem tam blikal akože idem na jedničke hore kopcom. Zábradlie nebolo žiadne takže bolo sa čoho báť. Tirana ma prekvapila svojim nočným ruchom ako aj špinou. Keďže sme Albánskom len prechádzali nedá sa mi tom viac napísať. Určite by to chcelo návštevu aspoň na týždeň a zistiť viac. Najviac ma tam pobavila partia chlapov, ktorý si dali do predu na kapotu (rovno pod okno) vrecko cementu a veselo si to rútilo. Taktiež ma šokovali dvaja borci na motorke, ktorý sa v noci vyrútili zo zatáčky a to veselo bez svetla. Odtiaľ sa išlo smer Čierna Hora kde hory vyrastali naozaj priamo z mora a to uprostred prekrásneho členitého morského zálivu. Neskôr nasledovali Chorvátske pobrežie a hádka o pobyt na pláži. Ja som sa rozhodol protestne opiť. Hneď z rána som si pustil 2 ks pivo raketa, 1,5 l Sangrie, 0,7 l vína a neskôr v spoločnosti animátora Šveca a Romana aj Uzo. Zo dňa mám dosť aj okno niektoré veci viem len podľa fotiek na iné si radšej naschvál nespomínam. Avšak sranda bola. Druhý deň sme strávili na príjemnej Chorvátskej pláži odkiaľ sme pokračovali smer Bosna a Hercegovina. Stopy po bojoch bolo vidieť už cestou o čom svedčili ruiny a rozostrieľané domy. Navštívili sme známy Mostar kde si to počas vojny veselo pálili po sebe z jedného brehu rieky na druhý vrahovia moslimi vs. Vrahovia kresťania. Mesto je známe mostom z ktorého skáču raz za rok mladíci na znak odvahy. A veru bolo to vysoko snáď 30 m. My sme mali šťastie lebo zhodou okolností jeden miestny si z toho spravil zárobok a rozhodol sa vyzbierať určitú sumu s tým, že skočí z mosta. Po chvíle aj skočil o čom svedčí aj moje videjko. Následne pokračoval kulinársky zážitok v miestnej taverne. Opáčili sme výbornú a silnú arabskú kávu podávanú naozaj štýlovo v medi a s cukrovinkou na paličke. K tomu sme sa dali výborné mesíčko dusenú zeleninu, hranolečky a arabský chlieb. A tá cena 3,50-5 EUR za obrovskú porciu aj s prílohou. Ja ako šofér som to zapil miestnou minerálkou značky Sarajevský Kiseljak.
Sarajevo – po Kiseljaku neostávalo nič iné len sa vybrať do tohto mesta. Z mesta som bol šokovaný ulice boli plné, bary plné, a zo všadiaľ sa ozývala veselá muzika. Jednoznačne to mesto treba navštíviť a stráviť tam pár dní (tak ak by niekto chcel ísť nech ma kontaktuje som ready to go). Absolútnou peckou boli miestne slečny, ktoré boli štíhle a nesmierne zvodné. A práve preto sa tam treba vybrať na loveckú výpravu.
V Bosne ma prekvapila nielen lacná a super kuchyňa ale aj to ako si z vojny spravili biznis. V uličkách zo suvenírmi bolo možné kúpiť aj množstvo militari vecičiek po bojoch. Ako napr. nábojnice, prilby, vesty atď…..

Polícia – bola všade ok a nejavila známky buzerácie. Skôr mi to prišlo tak, že turistu si vážia a vedia, že štátnu kasu plný prachmi. Neraz som si pripadal ako Američan v Československu rokov 90tych. Určite to bolo aj tým, že ako občanov EU si nás vážili a nechceli robiť problémy keďže každý z týchto štátov sa chce stať členom únie ako šengenu. A Šengen je naozaj sila o čom presvedčili voľné prechody zo štátu do štátu. Fakt sila, pričom neraz sme stáli hodku dve na hranici v kolóne avšak keď videli naše EU pasy neraz len mávli rukou a povedali „choď kokote“. Prekvapením bola jedna colnica na, ktorej veselo hral colník na svojom PC hru flipper (taká kokotinka kde treba prestreliť guličku cez určitú dráhu).

Náklady – bolo nás 7 ks do banku sme dali každý 150 EUR za to sa kupovalo palivo do mojej legendy, platili diaľnice a sem tam ubytko….A vyšlo to. Prešli sme pritom cca 3893 km.
Záverom len toľko, že z výletu som nadšený a roadtrip odporúčam každému. Veľmi rád pôjdem aj na ďalší dobre si viem predstaviť smer Turecko prípadne i ďalej alebo Afrika. Otázkou v akej zostave, kedy, kde a za čo. Nasledujúce dni idem upriamiť svoju snahu na zhotovenie alebo vymyslenie perpetu mobila na peniaze (easy money maker) keďže vatu treba.
Počas tripu som jednu noc spal na hoteli, zbytok len v aute obľúbil som si to tak, že v pondelok po návrate som sa zas pobral spať do auta hahaha )

Hymnou zájazdu bol Hafner a jeho Balkánsky sen, na ktorý sa chytal aj metloš Pedo.